Kozma a Damián, najmladší z piatich detí významnej, bohatej a nábožnej rodiny z Arábie, boli svojou matkou Teodotou, ktorú cirkev uctieva ako svätú a jej pamiatku slávi tiež 1. novembra, veľmi starostlivo vychovaní v bázni Božej. Kvôli všetko prevyšujúcim darom ducha mali obaja tak v Kristovej náuke, ako aj vo svetskej učenosti, veľký úspech a osobitne v lekárskej vede si osvojili nezvyčajné vedomosti. Tej poslednej náuke sa neoddali kvôli zisku a zárobku, ale z úprimnej lásky k blížnemu. Od chorých nikdy neprijímali ani najmenšiu odmenu a samotní pohania, keď videli ich nezištnosť, ich nazvali „nezištníkmi“ (Doslova „bezsrebrenici“, .) alebo „bezmzdovými lekármi“. 
      Obaja títo bratia a lekári sa presťahovali do cilicíjskeho mesta Egeja, a uzdravenia, ktoré tu vykonali, sa rovnali zázrakom, pretože požehnanie Pána Boha, ktorý aj nemožné robí možným a rozkazuje aj samotnej smrti, bolo vždy s nimi. Ak boli pozvaní k chorému, nevchádzali do domu, kým sa najprv srdečne nepomodlili k Pánu Bohu. Vtedy so silnou nádejou v Božiu pomoc urobili znak sv. kríža nad chorým, s rovnakou nádejou mu dali, alebo napísali zodpovedajúci liek a chorí alebo vyzdraveli hneď, alebo cítili zlepšenie, ktoré onedlho viedlo k úplnému uzdraveniu. No podľa mienky týchto sv. lekárov sa ich dielo pri tomto ešte nekončilo, keď uzdravili telo, snažila sa uzdraviť, zachrániť aj dušu. Uzdravenie chorého nepripisovali sebe, no samotnému Bohu a uzdravených, ak ešte boli v temnote pohanstva, napomínali, aby poznávali pravého Boha, to jest Boha kresťanov, ktorý jediný môže pomôcť v každej potrebe. Srdcia týchto tak zázračne uchránených od smrti, naplnené radosťou a vďačnosťou, sa v tomto stave ochotne otvárali náuke týchto apoštolských lekárov, a tak sa stávalo, že iba s malými problémami boli všade počúvaní mnohých pohanov priviedli k poznaniu pravého Boha a k prijatiu evanjelia.

Medzi novodobých vyznávačov viery patrí nepochybne osobnosť gréckokatolíckeho mukačevského biskupa Teodora Romžu. Jeho život bol ako ikona Krista. Nasledoval Ježiša, rástol v múdrosti, učil slovami a príkladom, objímal všetkých a všetko s láskou, v prenasledovaní bol silný a prijal svoj kríž – smrť pre vieru a pre cirkev. Stal sa mučeníkom pre jednotu Cirkvi. V súčasnosti prebieha jeho proces blahorečenia, ktorý má byť v krátkom čase zavŕšený a jeho meno má byť povýšené k úcte oltára. S jeho životom a zvlášť hrdinskou smrťou sa oboznámime v nasledujúcich riadkoch.

Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 v dedine Naďbočko, okres Rachov na Podkarpatsku (dnes dedina Velikij Byčkov v Zakarpatskej oblasti na Ukrajine). Pochádzal z chudobných pomerov ako mnohé iné rodiny v tom čase, ale jeho rodičia Pavel a Mária viedli svoje deti k hlbokej nábožnosti. Po absolvovaní základného vzdelania vo svojom rodisku, pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Chuste, ktoré ukončil v roku 1930 s vyznamenaním. Vo svojom srdci cítil volanie Božie ku kňazstvu a tak sa rozhodol pre kňazské povolanie. Vtedajší mukačevský biskup nádejného a talentovaného študenta posiela na štúdia teológie do Ríma, kde najprv študuje v kolégiu Germanicum-Hungaricum a následne v roku 1934 prechádza do Russica. Po ukončení štúdií a získaní licenciátu teológie na Gregoriánskej univerzite je vysvätený za kňaza 25. decembra 1936 v chráme sv. Antona v Ríme. Jeho kňazským mottom sa stali slová 116 Žalmu: „Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice“. Nasledujúci deň mal primičnú svätú liturgiu v bazilike sv. Pavla v Ríme.

     Svätý veľkomučeník Demeter sa narodil v meste Solún nábožným a šľachetným rodičom. Jeho otec bol vojvodom mesta Solún, tajne veril v nášho Pána Ježiša Krista a slúžil mu. Pretože to bolo za čias veľkého prenasledovania kresťanov nečestnými pohanskými cisármi a mučiteľmi, bál sa hrozného nespravodlivého zákazu a nesmel verejne vyznávať Kristovo presväté meno. 
      No vo vnútri svojho paláca v tajnej kaplnke ukrýval dva zlatom a drahými kameňmi ozdobené sväté obrazy, jeden obraz nášho vteleného Spasiteľa a druhý presvätej Bohorodičky. Pred týmito obrazmi vždy pálil svetlo a kadidlo a jednohlasne sa modlil so svojou ženou k pravému, na výsostiach žijúcemu Bohu i k jeho Jednorodenému Synovi aj k nepoškvrnenej Matke Božej. Pritom obaja boli milostiví voči úbohým a konali veľké dobrodenia biednym a nešťastným. No hoci druhých utešovali, sami boli veľmi smutní, lebo nemali deti, hoci sa vrúcne modlili k Bohu, aby ich požehnal nasledovníkom v ich dome. Nakoniec si Pán Boh spomenul na ich modlitby a almužny a dal im syna, toho svätého a dôstojného spravodlivého Demetera. Jeho narodenie potešilo celý Solún, , ktorý celý sa veselil so svojím vojvodom, ktorý urobil pre celé mesto, a osobitne pre biednych, veľkú hostinu, ďakujúc Bohu za jeho preveľký dar.

Mesiac október si nevieme ako kresťania predstaviť bez modlitby k Presvätej Bohorodičke. Nebude azda od veci pripomenúť, prečo Bohorodička je tak uctievaná a v čom je jej ochrana.

Kedy a kde presne sa narodila presvätá Bohorodička, nevieme. Podľa tradície sa jej rodičia volali Joachim a Anna. O mieste narodenia sa tradujú tri rôzne mienky. Jedna z nich považuje za miesto narodenia Božej Matky Betlehem. Hovorí o tom spis „De nativitate S. Mariae“,ktorý bol priložený k dielam sv. Hieronyma. Druhá tradícia lokalizuje Máriino narodenie do Seforu, asi 4 kilometre severne od Betlehema. Na tomto mieste bol totiž za čias cisára Konštantína vybudovaný chrám zasvätený sv. Joachimovi a Anne. Hovorí o tom aj sv. Epifanius. Mohlo to byť však len miesto, kde Panna Mária so svojimi rodičmi len bývali, miesto jej narodenia mohlo byť aj iné. Tretia tradícia hovorí, že Panna Mária sa narodila v Jeruzaleme. Zakladá sa na svedectve sv. Sofróna, sv. Jána Damascénskeho a na objavoch v Probatike.