Premenenie Pána
 Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho! (Mt 17, 5) Mnohé udalosti dejín spásy, ktoré mali mimoriadný význam tak v Starom ako aj v Novom zákone, sa odohrali na vyvýšených miestach, na miestach, kde sa akoby nebo dotýkalo zeme. Boli to „sväté“ vrchy teofánie, Božieho zjavenia, kde sa Boh dáva spoznávať človeku, kde sa mu zvláštnym spôsobom prihovára z oblaku a kde mu zjavuje svoju vôľu. Takým vrchom bol napr. vrch Sinaj, na ktorom sa Boh rozprával s Mojžišom a odkiaľ potom Mojžiš priniesol Židom na dvoch kamenných tabuliach Desatoro, pričom Mojžišovi od rozhovoru s Bohom tak žiarila tvár, že si ju musel zakrývať. Na vrchu Karmel Boh svojím ohňom zapálil Eliášovu obetu a na vrchu Horeb sa mu v tichom vánku zjavil v čase, keď bola viera židov vážne ohrozená, aby potom zasa na vrchu Karmel Boh svojím ohňom zapálil Eliášovu obetu, zachránil pravú vieru Židov a zničil Bálových kňazov.
Aj v Novom zákone je známa hora, kde nám Ježiš dal svojich osem blahoslavenstiev a reč, ktorej aj hovoríme „reč na hore“. A tak sa dostávame k udalosti, ktorá sa odohrala na hore Tábor, na vrchu premenenia. Keď Ježiš vedel, že sa blížia udalosti, ktoré sa odohrajú ma Olivovej hore a potom na vrchu Golgoty, zobral si na modlitbu so sebou Petra, Jakuba a Jána, aby s tými, ktorí budú svedkami jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade a jeho agónie na Golgote, boli svedkami aj jeho premenenia, ktorým ich chcel posilniť a upevniť vo viere pre ťažké chvíle svojho utrpenia.
Udalosti premenenia Ježišovej tváre i rúcha, Ježišovho rozhovoru s Mojžišom a Eliášom, hlas Otca z jasného oblaku, ktorý ich zahalil, nám popisujú traja evanjelisti a potvrdzuje nám ich aj sám svätý Peter vo svojom druhom liste ako očitý svedok. Tieto udalosti majú nesmierny význam aj pre nás v našich dnešných situáciách, a preto si ich bližšie rozoberme a hľadajme v nich to, čo aj nám pomôže k takej premene, že to všetci na nás zbadajú.
Ježiš sa rád uťahoval na modlitbu do samoty na opustené a vyvýšené miesta. Vieme, že sa tak celú noc modlil pred voľbou svojich apoštolov, alebo po prvom rozmnožení chlebov, keď večer rozpustil zástupy a apoštolom prikázal preplaviť sa na druhý breh. Čo sa na týchto tichých miestach modlil, aký bol pri rozhovore so svojím Otcom, to sa môžeme len domnievať, ale vieme, ako napr. velebil Otca, že veci Božieho kráľovstva ukryl pred múdrymi a obozretnými a zjavil ich maličkým..., ako mu ďakoval za vyslyšanie pri vzkriesení Lazara, alebo ako sa modlil v Getsemanskej záhrade, to nám zachytili tí, čo to počuli. Jeho modlitby, jeho rozhovory s Otcom boli demonštráciou ich jednoty a prinášali svoje ovocie v Ježišovom konaní.
Táto jednota Ježiša s Otcom bola vyjadrená viditeľným žiarením jeho tváre i jeho rúcha a Otcova prítomnosť bola vyjadrená v oblaku, ktorý ich zahaľoval a Otcove slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho!“ Túto udalosť dal Ježiš zažiť trom svojim apoštolom. Dal im zažiť vlastné oslávenie, spoločenstvo svätých v nebi, ale dal im zažiť to, čo čaká aj ich, ak budú počúvať Krista. Ak ho budú počúvať nielen vtedy, keď bude hovoriť o veciach príjemných, ale aj vtedy, keď bude hovoriť o veciach bolestných, ťažkých. Všetky udalosti pre tých, ktorí milujú Boha, slúžia totiž na dobré. A v tomto zážitku šťastia, radosti a blízkosti Božej slávy Peter vo vytržení vyriekol: „Pane, dobré je nám tu“. A hneď bol ochotný stavať na hore premenenia stánky. A takí sme aj my. Radšej by sme zotrvávali v príjemných zážitkoch hory Tábor a z Golgoty by sme najradšej ušli. Hora Tábor nebola totiž posledná, na ktorú Ježiš vystúpil. Táto hora hovorí aj o našej premene, ktorá je potrebná, aby sme vedeli prijať a obstáť aj v ťažkých skúškach našej životnej Golgoty. V modlitbe, v ktorej sa zjednotíme s Bohom, získavame silu, Božie ožiarenie a energiu na zvládnutie ťažkých životných skúšok.
Aj dnešná doba nie je o nič ľahšou skúškou ako tá, ktorú sme prednedávnom v posledných desaťročiach prežili. Ježiš nás tiež berie so sebou na horu modliť sa, nechať sa premeniť a uspôsobiť na zvládnutie nových skúšok, ktoré na nás dopúšťa. Musíme predsa obstáť v nápore vulgárneho hmotárstva, pôžitkárstva, zmietaní sociálnymi problémami nezamestnanosti, kriminality, ďalšej duchovnej a mravnej devastácie, zúfalému úniku k alkoholu, drogám a sexu do zúfalstva neistôt a z beznádeje až k samovraždám. Na zvládnutie takýchto krížov dnešného sveta nám nikdy nebudú stačiť naše ľudské sily, naša ľudská chytrosť, či chytráctvo a nikdy nemôžeme uniknúť ich tragickým koncom. Iba v Kristovi je záchrana! V nikom inom niet spásy! Ani tí, čo si myslia, že im k tomu stačí prax tradičného kresťanstva v príjemných zážitkoch pútí a odpustov bez ozajstnej hlbokej premeny na ľudí, z ktorých tvári a skutkov bude žiariť Božia dobrota, láska, trpezlivosť, veľkorysé odpúšťanie a otvorené náručie pre každého. Nás Ježiš pozýva na horu Premenenia, aby sme naozaj premenení zostúpili opäť dolu medzi ľudí, aby aj naša tvár žiarila, aby aj naše srdce horelo, aby sme vedeli tomuto svetu vlievať nádej, že z každej situácie má Boh pre nás východisko. A tým východiskom je Božia výzva – nestavať stánky na hore Tábor, neklaňať sa Bohu ani v Jeruzaleme, ani na hore Garazim, ale sa mu klaňať v Duchu a v pravde a počúvať vždy jeho Syna Ježiša Krista tak, ako to znelo z Otcových úst pri jeho premenení.
Autor: Slovo 15/1994
|
